Marec je na Slovensku od roku 1955 už tradične mesiacom knihy. V dobe moderných technológií má kniha stále nezastupiteľné miesto pri rozvoji fantázie a vzdelávania. Aj preto 20. marca 2026 naši žiaci 1. stupňa navštívili knižnicu v Piešťanoch. Prváci a druháci si cez príbeh najskôr prezreli výstavu o Bobovi. Bobo je chlapec, ktorý dobre nevidí, nosí „zlý“ okluzor, vymýšľa si neobyčajné veci a chce obyčajné okuliare. Tento príbeh je aj o tom, že je dobre, keď si pomáhame, že zlý zrak aj zlý brat sa môžu zlepšiť, že niekedy sa dejú zázraky a niekedy sa o ne musíme snažiť. Potom si žiaci prezreli knižnicu, jej jednotlivé oddelenia a nevynechali ani múdru ponorku, kde si malí návštevníci môžu nerušene čítať. Navštívili sme aj výstavu Fera Liptáka pod názvom: Na druhej koľaji pozor. Deti sa naučili význam nových slov ako čierny pasažier, sprievodca, revízor, kupé, lôžkový vozeň, Orient Express. Potom všetci výtvarne stvárňovali jedno kupé či už skutočné alebo vymyslené podľa vlastnej fantázie. Z obrázkov vznikol krásny dlhý vlak, ktorý si môžete pozrieť na chodbe školy na 1. poschodí. Počas kreslenia obrázkov žiaci počúvali úryvok z knihy: Chlapec bez mena, ktorú ilustroval práve Fero Lipták.
Keďže naši tretiaci a štvrtáci sú už ,,veľkáči,, výtvarným činnostiam sa tentokrát nevenovali. V prvej časti návštevy knižnice si žiaci prešli všetky oddelenia, nielen tie s literatúrou pre deti, ale aj pre dospelých. Prekvapilo ich, že v knižnici sa nachádza takmer 84 000 kníh. Naučili sa , ako si knihu vyhľadajú v katalógu. Po prehliadke knižnice sa spoločne s lektorom presunuli do ,,edulabu", kde sa dozvedeli čo je to termolis, plotter, či to, čím sa zaoberá pyrografia. Po tomto výklade sa žiaci zúčastnili hereckého workshopu zameraného na vnímanie okolia a spoluprácu bez využitia zraku. Prostredníctvom rôznych aktivít si vyskúšali rolu hercov, ktorí sa na predstavenie pripravujú relaxáciou. Pohybovali sa po „ľadovej kryhe“ – najprv voľne, neskôr podľa pravidiel až napokon viedli alebo nasledovali spolužiaka, na ktorého sa museli úplne spoľahnúť, keďže boli „nevidiaci“. V ďalšej hre sa orientovali v priestore pomocou zvuku, keď sa snažili priblížiť ku kamarátovi len podľa sluchu. Najväčší úspech mala záverečná zvuková hra: Na búrku, ktorá žiakov najviac zaujala a nadchla. Ale samozrejme, aký by to bol výlet bez návštevy nákupného centra, však? Domov sme sa vrátili plní nových dojmov a zážitkov.
Mgr. Lýdia Dúcka
Mgr. Veronika Šimúnová